Ochrana pred vlhkosťou v nehnuteľnostiach
Mať strechu nad hlavou a nohy v teple a suchu. Často obyčajné želanie mnohých ľudí, ktorí túžia po bežných veciach. Ale mnohokrát väčším problémom pri tomto želaní nebýva ani tak postaranie sa o vlastný príbytok, ale skôr udržanie sucha vo vlastnom príbytku. Zatekajúce a plesnivé steny mátajú totiž nejedného majiteľa rodinného domu či bytu aj v dnešnej dobe. Mnohokrát si preto dávame pri pohľade na takto prikrášlenú stenu otázku: „Kde sa vlastne stala chyba?"
S vlhkosťou stien a plesňou sa stretávame pri veľkom množstve nehnuteľností. Bohužiaľ tento problém platí rovnako pre staršie byty ako aj pre novostavby. V dnešnej dobe si každý majiteľ nehnuteľnosti chce dobre prerátať každý cent, ktorý do nej vráža. Často krát pritom myslí iba na jednu časť problému a ten druhý si ani nevšimne. Asi najznámejším príkladom nedomysleného šetrenia býva v súčastnosti veľmi populárne zateplenie nehnuteľnosti. Aby sa ušetrilo na čoraz väčších nákladoch za teplo, ľudia sú ochotný dať nemalé sumy peňazí na kvalitné okná, či zateplenie stien a striech. Ich plán na šetrenie však po čase začne mať vážne trhliny. Dom je síce zateplený, ale takto „zakuklené steny“ začnú často vlhnúť. A tak namiesto spokojnosti za ušetrené teplo nám steny začnú „vyhrávať plesňami“.
Teplo versus vlhko
Pri zatepľovaní svojich príbytkov si majitelia nevedomky vytvárajú ďalšieho nepriateľa, ktorý im riadne znepríjemní bývanie. Tým nepriateľom sa pri zateplenom dome, či byte stáva vlhko, ktoré často nemá kam unikať. Veľa majiteľov nehnuteľností si totiž neuvedomuje, že pri zateplení svojho príbytku z neho urobili „dokonalý vzduchotesný bunker“, z ktorého sa tak stáva kandidát na mokré a plesnivé steny. Domy ktoré sa v minulosti stavali mali totiž dosť veľa škár a otvorov, ktorými cirkuloval vzduch. Nedostatkom tohto „opatrenia“ bolo to, že z klasických panelových domov unikalo väčšie množstvo tepla, ale zároveň s teplom unikala z bytov aj vlhkosť. Vykúrené priestory panelákov boli niekedy až príliš suché a tento problém sa často krát riešil dobre známymi zvlhčovačmi vzduchu, ktoré boli zavesené snáď na každom radiátore socialistickej výstavby. Práve preto by sme pri úniku tepla nemali myslieť len na izoláciu, ale aj na zdravé dýchanie bytu. Jednoducho aby ste sa nedostali do dilemy teplo versus vlhko, ale aby ste obidva problémy riešili koordinovane. Ak ste totiž zateplením zabránili dýchaniu nášho domu, nechcené mapy na stenách sú len otázkou času. V prípade ak problém vlhkých stien vypukne naplno, tým najrozumnejším riešením je kvalitná sanácia.
Sanácia
Pod slovom sanácia si môžete predstaviť ozdravovanie nehnuteľnosti od prasklín a vlhkosti. A keďže vlhký dom je vlastne chorý dom, tento výraz je o to viac na mieste. Problém vlhkosti a jej vplyv na stavebnú konštrukciu je veľmi zložitý. Hlavným dôvodom je to, že samotných príčin prenikania vlhkosti do konštrukcie je strašne veľa. Výsledkom pôsobenia vlhkosti na murivo a omietky je v prvej fáze vznik tmavých mokrých fľakov. Pôsobením rôznych mikroorganizmov a rôznych anorganických kryštalických látok môže nastať až rozpad omietok a muriva. Nájsť účinný spôsob sanácie proti zvýšenej vlhkosti je možné iba na základe odborného prieskumu objektu.
Prieskumy sú podľa mnohých odborníkov najdôležitejšou fázou celého procesu sanácie. Návrh opatrení by mal smerovať k odstráneniu príčin vlhnutia muriva. Na samotné riešenie problému sa pristupuje až následne. Prvoradým krokom sanačných zásahov je odstránenie zdrojov nežiaducej vlhkosti. Tým zdrojom može byť napríklad zatekanie zrážkovej a splaškovej vody do objektu. Ak je zdrojom problému prenikanie vlhkosti z priľahlého terénu do zapustených stien, musí sa vykonať dodatočná izolácia muriva. Ak by sme totiž v dostatočnej miere nedotiahli všetky detaily do konca, tak sme investovali peniaze do sanácie zbytočne. Nájdenie zdroja vlhkosti je preto alfou a omegou dobrej sanácie.
Medzi dôležité informácie pred samotnou sanáciou patria aj samotné fakty o objekte. Presne ako lekár pri liečení, tak aj pri sanácii musíme poznať „chorobopis stavby.“ Mali by ste napríklad vedieť, kedy bol objekt postavený a aké izolačné materiály sa na stavbu použili. Zároveň by ste mali vedieť kedy sa naposledy vyskytla porucha na objekte a ako často sa prejavuje. Nesmiete zabudnúť ani na to, aké sú v okolí objektu podmienky pri zrážkach a podobne. Do týchto informácií napokon zahrniete aj sumu peňazí, ktorú chcete na liečbu domu vynaložiť.
Druhy vlhkosti v murive
Ako sme už uviedli, najlepšie dokážu príčinu zvlhnutia muriva zistiť odborníci. Po obhliadke terénu, odobratí vzoriek muriva a ich vyhodnotení, určia vhodnú formu ozdravenia muriva. Dôležitým faktorom pri diagnóze je rozbor samotnej stavebnej hmoty. Rôzne stavebné hmoty majú totiž rôzne chemické vlastnosti. Napríklad staré murivo je ľahko kyslé a taká cementová omietka je zasa silne alkalická. Tento faktor pri starších budovách nám dáva rozdielne pH hodnoty. Výsledkom je potom tzv. elektrochemický transport vlhkosti. Povedané inými slovami, staršie budovy takto nasávajú dodatočne vlhkosť. Výsledkom „vyšetrenia“ straších stavieb je preto často udržiavanie viazanej vlhkosti. Taktiež oceľové rúry a oceľové zárubne, ktoré vekom značne podliehajú korózii v murive, pôsobia na vlhkosť podobne. Úplné vysušenie muriva je možné často až po odstránení týchto spomenutých faktorov.
Medzi ďalšie známe príčiny nadmernej vlhkosti v našich nehnuteľnostiach patrí salinita, teda zasoľovanie muriva. Zisťovanie solí nachádzajúcich sa v stavebných materiáloch je pri hľadaní príčin vlhkosti veľmi dôležité, pretože soľ preniká do stavebných materiáloch vo forme vodného roztoku. Tým pádom zväčšený obsah solí v murive zvyšuje jeho vlhkosť. Soli robia murivo hydroskopickým a menia jeho vlastnosti. Soli pri kontakte so stenou upchávajú na povrchu muriva póry, a tým zmenšujú prirodzené odparovanie vlhkosti z jeho povrchu. Avšak hranice vlhkosti zvyčajne nekorešpondujú s hranicou zasolenia. Koncentrácia solí býva v omietkach aj v murive vysoká a vyskytuje sa nad hranicou vlhkostnej mapy. Soli, hlavne sírany, chloridy a dusičnany sa nachádzajú už v samotných stavebných koštrukciách a následkom zvlhnutia deštruujú murivo a omietku. Časť síranov sa dostáva do muriva aj zo zeminy. To je hlavná príčina salinity pri rodinných domoch, kde sa v murive často vyskytujú dusičnany, ktoré zasa ukazujú na prítomnosť fekálií. Zväčša je to výsledok pozostatku po bývalých záchodoch, stajní či hnojísk. Mali by sme na to myslieť najmä pri kúpe staršieho rodinného domu aby sa nám to pri jeho rekonštrukcii nevypomstilo.
Nadmerná vlhkosť sa v prípade salinity prejavuje tzv. výkvetom soli a tzv. mokrými mapami, ktoré sú na okrajoch lemované soľným prstencom. Pri salinite zvlhnuté murivo spôsobuje nakoniec deštrukciu omietky a vážne ohrozuje statiku stavby. Na mokriny sa prichytáva pleseň, čo spôsobuje zápach a neposlednom rade aj choroby, ktoré sú obzvlášť nebezpečné pre malé deti. Niektoré plesne totiž vyvolávajú alergiu, ktorá sa prejavuje najčastejšie podráždením slizníc, zápalom priedušiek, chronickým kašľom, prieduškovou astmou alebo alergickou nádchou. V iných prípadoch môže takáto pleseň zaútočiť na vás v podobe kožnej alergie. To sú tie najhoršie prípady kedy sa pacientom pre vlhkosť nestal len váš príbytok, aj vy, či vaše deti.
Metódy sanácie
Kedže príčiny vlhnutia stien majú rôzny charakter, tak aj metódy sanácie majú svoje členenie. Použitie niektorej zo sanačných metód je podmienené dôvodom vlhnutia stien. Jej voľba záleží od identifikovania choroby muriva. Jednou z najstarších sanačných metód je odoberanie vodnej pary z povrchu konštrukcie cirkulujúcim vzduchom. Ten prúdi okolo vlhkých konštrukcií stavby, saje odparujúcu sa vlhkosť a odvádza ju do ovzdušia. Účinnosť systému sa zlepší zväčšením plochy, na ktorej môže dochádzať k odparovaniu vodnej pary a podporením procesu prúdenia vzduchu. Na vytvorenie dutiny z vonkajšej strany murovanej konštrukcie sa obyčajne používajú prevetrávacie šachty a sokle, anglické dvorčeky alebo profilované fólie. Podobne možno vytvoriť vzduchové dutiny aj z vnútornej strany murovanej konštrukcie prostredníctvom prímuroviek, sadrokartónových dosiek, či profilovaných fólií. V tomto prípade je mimoriadne dôležitý systém vetrania. Na zníženie ochladzovania vnútorných priestorov a rizika vzniku kondenzácie je vhodné zatepliť predstenu.
Medzi ďašie metódy sanácie patria tzv. mechanické sanácie. Sú založené na princípe, keď sa v murive vytvorí priestor, do ktorého sa vloží hydroizolačná látka, ktorá zabraňuje prenikaniu vlhkosti do stavebnej konštrukcie. Podmienkou týchto metód je, aby v priebehu realizácie a po skončení všetkých prác nedošlo k zníženiu statickej bezpečnosti objektu alebo jeho častí. Medzi tie najznámejšie mechanické metódy patria metódy podrezávaním či podsekávaním, kde sa v murive vysekávajú otvory zvyčajne cez celú hrúbku steny. V prípade metódy podrezávania, sa používa reťazová, lanová a kotúčová píla. Pomocou nej sa mechanicky upravuje murivo napadnuté zvýšenou vlhkosťou. Keďže ide o dosť náročné metódy, mal by ich praktizovať iba skutočný odborník a v žiadnom prípade by sme ich nemali prevádzať v rámci nášho „kutilského hobby“.
Medzi moderné a hlavne doplnkové metódy sanácie patria tzv. elektroosmotické metódy. Tie sa robia na princípe elektrického poľa. Poznáme pasívnu a aktívnu verziu tejto metódy. Pri pasívnej elektroosmóze je jedna elektróda zabudovaná do muriva a druhá do zeme. Obe elektródy musia byť z rovnakého materiálu, napr. meď, oceľ a musia byť navzájom prepojené. Medzi nimi sa vytvorí elektrické pole s napätím, ktoré zapríčiní pohyb častíc, teda vody smerom k elektróde v zemi. Funkčnosť metódy je veľmi obmedzená tým, že vzniknuté napätie je dosť malé a bludné elektrické prúdy môžu zmeniť polaritu elektród, čím sa môže vlhkosť zvyšovať. Životnosť metódy je závislá od materiálu elektród.
Aktívna elektroosmóza sa používa namiesto pasívnej elektroosmózy a galvanoosmózy. Elektródy v murive a v zemi sú napojené na zdroj napätia. Elektróda v stene sa napojí na kladný pól elektrického napájacieho zdroja a elektróda v zemi na záporný pól. Pre správnu funkciu elektródy v stene sa musí zaistiť jej priľnutie s murivom. Dlhšia životnosť sa docieli elektródami z materiálov na báze uhlíka. Doplnkové metódy sú charakteristické tým, že nepôsobia priamo na vlhkosť v konštrukcii, ale pomáhajú chrániť stavbu a umožňujú transport vlhkosti z interiéru do exteriéru.
Pri nižšej forme vlhkosti vám ako prostriedok ochrany poslúži sanačná omietka. Sanačné omietky sa spravidla dodávajú vo forme suchej maltovej zmesi a ako súčasť kompletného sanačného omietkového systému, ktorý môže mať až päť vrstiev. Lacnejšiu náhradu predstavujú sanačné prísady do bežných omietok. Ďalšou alternatívou je špeciálna mikroporézna omietková vrstva, ktorú možno aplikovať pod bežnú omietku. Sanačnú omietku možno použiť aj priamo, avšak len na nie príliš vlhké a málo zasolené murivo. Odstránenie vlhkosti len týmto spôsobom je však prakticky nemožné. Medzi jej ďalšiu nevýhodu patrí to, že má vysokú pórovitosť a priepustnosť pre vodnú paru.
Ako predísť sanácii
Aby vlhkosť trápila stavbu čo najmenej, musíme na ňu myslieť už pri výbere samotného materiálu, ktorý by budúce zatekanie stien čo najviac eliminoval. Materiál z ktorého je postavená stavba by mal byť čo najmenej nasiakavý. Takže dobrá pálená tehla bude mať oproti nasiakavému pórobetónu vždy navrch. Pórobetón totiž kladie zvýšené nároky na hydroizoláciu v častiach budov, ktoré sú zapustené pod úroveň terénu alebo ktoré sú ostriekavané vodou. Takže sa možno ušetrí na cene za pórobetón, ale neskôr sa vám to vráti ako bumerang pri sanačných prácach. Asi tou najužitočnejšou radou pri výbere materiálu, je správne si vybrať hydroizoláciu. Je potrebná všade tam, kde by mohla voda poškodiť nasiakavý stavebný materiál. Hydroizolácia je nevyhnutná najmä pri výstavbe plochej strechy. Je to jedna z najrizikovejších častí pri výstavbe rodinného domu, ale aj panelovej novostavby.
Kvalitné odizolovanie plochej strechy zaručuje jej dobrú životnosť. Používajú sa na ňu kvalitné izolačné pásy v dvoch vrstvách. Keďže asfaltový pás je čiernej farby, priťahuje v lete slnko a asfalt sa prehrieva. Prechodom niekoľkých tisícok takýchto cyklov sa materiál narušuje. Aby sa zabránilo prílišnému prehrievaniu, vyrábajú sa izolačné pásy s vrchnou reflexnou časťou z hliníkového pásu, ktorý odráža slnečné lúče a izolačný pás sa neprehrieva. Plochá strecha je veľkým problémom ohľadne zatekania, to však ale neznamená že napríklad šikmá strecha nepotrebuje hydroizoláciu. Tá sa nachádza v podobe mikrofólie pod latovaním a zabraňuje vniknutiu vody na drevo pri podfúknutí krytiny. Pod záklopom strechy, kde by mohla prenikať relatívna vlhkosť z interiéru na tepelnú izoláciu uloženú medzi krokvami, sa používa ešte parozábrana. Každý druh vody, ktorý pôsobí na konštrukcie, potrebuje iný typ zhotovenia izolácie. Napríklad izolácia proti zemnej vlhkosti sa používa vo všetkých stavbách. Nanáša sa v jednej alebo dvoch vrstvách natavovaním na prímurovku. Používa sa aj pri stavbe bez podpivničenia. Vtedy hovoríme o izolácii proti vzlínavosti vody. Je to vodorovný pás izolácie uložený na vyrovnávacom betóne. Izolačné materály sa vyrábajú na rôznych bázach a na trhu je ich veľmi veľa. Ide predovšetkým o izolácie, kde základ tvorí živica. Sú vyrobené predovšetkým z asfaltov a dechtov. Medzi používané materiály patria ešte izolanty vyrobené z kaučuku, plastu, silikátov, či rôznych ílov.
Pri obrovskom množstve stavebných materiálov a izolácie by ste sa mali poradiť predovšetkým s odborníkom. Zorientovať sa totiž pri tak náročnom výbere materiálu, je ten najoptimálnejší stav pred samotnou stavbou či sanáciou. Táto informácia vám určite pomôže pri nákupe najvhodnejšej izolácie či voľbe stavebného materiálu, pomocou ktorých by ste ochranu proti vlhkosti stien maximálne zvýšili.
Vysúšanie vlhkého muriva
S požiadavkou na vysúšanie zvlhnutého muriva či stien sa stretávame dosť často. Môže to byť aj u novostavieb, kde po mokrých procesoch zostane v konštrukciách zabudovaná vlhkosť. Bežnejší prípad je vysušovanie starších domov po oprave porušenej hydroizolácie. Niekedy musíme riešiť aj následky „vytopenia“ domu pri záplavách alebo havárii vodovodu apod.
Základom je pritom ctiť fyzikálne zákonitosti, ktoré vysúšanie ovplyvňujú, a zaistiť také podmienky, aby vysúšanie prebiehalo efektívne a čo najrýchlejšie.
Prirodzená vlhkosť
Všetky stavebné materiály za bežných podmienok vždy obsahujú tzv. rovnovážnu vlhkosť. Tá závisí na vlhkosti prostredia a na teplote. Keď stúpne vlhkosť vzduchu, stúpne aj rovnovážna vlhkosť statív. Ak stúpne teplota (pri rovnakom obsahu vodnej pary vo vzduchu), rovnovážna vlhkosť klesá. Ale pretože v bežných vonkajších podmienkach s rastúcou teplotou rýchlo stúpa aj absolútna vlhkosť vzduchu, tak pri väčšine statív ustálená vlhkosť s teplotou rastie. Tehliari napríklad uvádzajú ustálenú vlhkosť svojich tehiel od cca 4 (v zime) do 6 (v lete) hmotnostných percent.
V jednej tone tehiel je teda od 40 do 60 kg vodnej pary, ktorú však vôbec nevnímame ako vlhkosť. Osamotené molekuly sú viazané k povrchu tehly hlavne v póroch a kapilárach slabými chemickými väzbami k povrchu tehly, ktorú na pohľad aj na dotyk vnímame ako suchú.
Kvapalná vlhkosť a koľko jej murivo pojme
Vlhkosť, ktorá nás zaujíma, je z iného súdku. Voda v kvapalnej podobe môže do muriva či stien vsiaknuť v množstve, ktoré predstavuje ďalších cca 10 až 20 hmotnostných percent, niekedy aj viac. Vyjadruje sa tzv. nasiakavosťou alebo nasýtenou vlhkosťou. Jedná sa o nejakých 100 l na m3 muriva, resp. 50 l na jeden m2 múru. Stena či múr je na dotyk aj na pohľad mokrá. Ide o kvapalnú vodu, ktorá nemôže voľne odtiecť, je držaná v kapilárach a póroch tzv. kapilárnymi silami. Jediný spôsob, ako ju dostať preč, je nechať ju z kapilár a pórov odpariť. Na to sa zameriame v tomto článku.
Obr. 1: V zime pri vonkajšej teplote –10 °C, viď obrázok, je modrá krivka čiastočného tlaku sýtej pary v múre vždy nad úrovňou čiastočného tlaku pary vonku. Mokré miesta v múre, nech už sú kdekoľvek, sa môžu odparovať von. V smere dovnútra sa ale pri vonkajšej teplote – 10 °C môže odparovať voda len z hĺbky cca do 10 cm; a pokiaľ mokrý múr ohrievame infražiaričom na 35 °C, tak až do hĺbky cca 23 cm. Odpar v smere von je dominujúci až do chvíle, kedy vonkajšia teplota prevýši vnútornú teplotu, potom – je to prípad letných až tropických dní – mokré miesta v múre sa odparujú buď len dovnútra alebo tiež dovnútra aj von.
Krok 1: Zastaviť zdroj trvalej vlhkosti
Než sa pustíme do vysúšania, mali by sme odstrániť všetky trvalé zdroje vlhkosti, či už sa jedná o zemnú vlhkosť alebo vlhkosť vnikajúcu do múra zhora kvôli nekvalitnému návrhu stavby alebo prevedenia strechy. V prvom prípade to znamená zaistiť vodotesnosť, prípadne parotesnosť hydroizolácie pod stenami a pod podlahou. Jednoduchšie a rýchlejšie býva opatrenie, ktoré zabráni dažďovej vode, aby zmáčala múry a ďalšie konštrukcie domu. Konkrétne riešenia sú nad rámec tohto článku, čitateľov však môžeme odkázať napr. na [1], [2], [3].
Krok 2: Umožniť pare, aby mohla unikať z muriva
Ako už bolo povedané, „mokrá” vlhkosť sa môže zo steny či múru dostať von len ako vodná para relatívne pomalými difúznymi mechanizmami. Ideálne je, keď para môže z vlhkých stien unikať na obidve strany, pri obvodových stenách von aj dovnútra domu. Potrebné však je, aby mala para otvorenú cestu aspoň v jednom smere, lepšia možnosť je smerom von. Celkom nevhodné je uzavrieť cestu pare z obidvoch strán rôznymi paronepriepustnými vrstvami ako je polystyrénová izolácia, parotesné povrchové nátery, parotesné fólie atď.
Princíp vysúšanie vlhkého muriva
Smer a veľkosť difúzie riadi jediný hnací potenciál a tým je rozdiel čiastočných tlakov vodnej pary v murive a okolitom prostredí. Vodná para postupuje difúziou na tú stranu, kde je čiastočný tlak vodnej pary nižší, pokiaľ jej v tom nebráni nejaká prekážka (už spomenuté paronepriepustné vrstvy). Tam, kde je murivo mokré, je čiastočný tlak pary práve na úrovni čiastočného tlaku sýtej pary, ktorý je možný určiť z tab.1.
Cieľom pri vysúšaní je, aby na obidvoch stranách steny či múra, alebo aspoň na tej strane, ktorá je otvorená pre únik vodnej pary, bol čiastočný tlak vodnej pary výrazne nižší, než je najnižší čiastočný tlak sýtej vodnej pary v mokrých miestach steny. Môžeme to povedať tak, že efekt vysúšania bude tým väčší, čím chladnejší a suchší bude vzduch v okolí oboch strán vysúšanej steny.
Vysúšanie na jeseň, v zime a na jar
Je potrebné podčiarknuť slová z obidvoch strán: Pokiaľ je vonku mráz či chladno a para jednoducho uniká zo steny von, ale my vo vnútri vykurujeme na 30 °C a nevetráme, takže čiastočný tlak pary vystúpi až na nejakých 4 200 Pa (viď tab. 1), budeme zvnútra do steny vháňať vodnú paru, ktorá sa v nej bude zrážať na vodu. Toto počítanie by bolo neproduktívne až kontraproduktívne.
Rozumné je udržiavať vnútornú teplotu cca 20 °C a intenzívnym vetraním udržiavať vnútorný vzduch suchý (zimný vonkajší vzduch má veľmi nízky obsah pary, aj keď vonku sneží či prší, viď tab. 1). Súčasťou vykurovania potom môžu byť infražiariče orientované na mokrú stenu; infračervené lúče najskôr ohrejú stenu a od nej sa potom ohrieva vzduch v miestnosti.
Podmienky, kedy vonkajšie teploty v noci ani cez deň neprekročia teplotu vo vnútri, sú pre vysúšanie mokrých obvodových stien veľmi dobré. V mrazivom a slnečnom počasí, kedy slnečné lúče ohrejú zvonku vysúšanú stenu o niekoľko stupňov, dokonca ideálne.
Pre ďalšie zvýšenie účinnosti vysúšania sa na vonkajšej strane mokrej steny niekedy dočasne aplikuje kontaktná, 5 až 10 cm hrubá vrstva vysoko priedušná vrstva izolácie z minerálnej vlny bez povrchových uprav. Teplota na studenom okraji steny podstatne vzrastie (v príklade z obr. 1 z –10 °C na +7 °C), čím sa urýchli vysúšanie hlavne vonkajších vrstiev steny.
Vysúšanie v lete
V lete za bieleho dňa bývajú vonkajšie teploty vyššie než vnútorné, a tak difúzia pary môže byť v suchej stene často orientovaná dovnútra. Za slnečných dní však býva vonkajší vzduch tak suchý, že para uvoľnená z mokrej steny bude hlavne z miest blízkych vonkajšiemu prostrediu unikať aj von.
Pokiaľ sa za horúceho dňa „rozpália” vlhké tehlové múry, svoju teplotu si vďaka akumulácii podržia aj v noci; pri následnom nočnom poklese teploty vzduchu, cca na 10 až 15 °C, vzniknú pre vysúšanie rozohriatého múru ideálne podmienky.
Je takmer vylúčené, že by pri výdatnom vetraní, ako je v lete zvykom, vzdušná para z vnútorného vzduchu vstupovala do múru a tu kondenzovala. Výnimkou môže byť situácia, že by vonku v teple cca 35 °C bola vysoká vlhkosť vzduchu na úrovni až 100 % (tlak 6 670 Pa), vo vnútri klimatizovaný vzduch teploty cca 20 °C a k tomu prípadne aj paronepriepustná fólia na vnútornej strane múru, ktorá by bránila vstupu pary dovnútra.
Všeobecne ale platí, že teplé slnečné letné dni výrazne prispievajú k rýchlemu vysúšaniu vlhkých múrov.
Mikrovlnné vysúšanie
Mikrovlnné žiarenie rozkmitáva molekuly vody. Vyvolaný pohyb, ktorý sa trením prenáša na susedné, aj nevodné molekuly, vytvára teplo a týmto teplom sa mení voda na vodnú paru. To je princíp mikrovlnného ohrevu, ktorý dnes skoro každý vďaka mikrovlnným trúbam pozná. Na vlastnú hmotu stavív mikrovlnné žiarenie príliš nepôsobí. Najviac ohrieva drobné kvapôčky vody, presnejšie roztrháva zhluky cca 8 molekúl H2O, ktoré tvoria kvapalnú vodu, a menia ich v paru. Z toho vyplýva, že mikrovlnné žiarenie ohrieva len mokré partie múru alebo steny, suché miesta ponecháva bez povšimnutia. Vodná para vzniknutá zahriatím mokrých miest má vysoký čiastočný tlak, preto sa uvoľňuje na obidve vzdušné strany muriva, kde býva tlak až o poriadok menší.
Významné je aj to, že pri vysušení mikrovlnným žiarením dôjde v murive k likvidácii všetkej mikrofauny a mikroflóry.
Hlavnou prednosťou tohto spôsobu vysúšania je teda rýchlosť. Výrobcovia uvádzajú, že mikrovlnné generátory v počte 6 ks môžu z klasického tehlového muriva odlúčiť za 24 hodín až 450 litrov vody. Bežný rodinný dom z plných tehiel 45 cm, zaplavený do výšky 1,5 metra po dobu 4 dní a s priemernou počiatočnou vlhkosťou 15 až 20 % hmotnostnej vlhkosti, je vysušený za 6 až 8 dní. Účinnosť vysúšania je závislá predovšetkým na druhu použitia stavebného materiálu, veku a kvalite omietok (aj fasádnych), čase trvania zaplavenia objektu, výške zaplavenia apod.
Dakujem, za clanok.