Už som to tu raz na fóre spomínal, že nikdy, ale naozaj nikdy som nemal mačky rád. Všetko sa zmenilo, keď sa minulý rok v lete ku mne na záhradu zatúlalo mača, ktoré úpenlivo plakalo, bolo zmoknuté, uzimené, špinavé a opustené. Vtedy sa niečo vo mne pohlo, zobral som ho do dlane (naozaj sa zmestilo do jednej) zobral do chalupy, poumýval, poutieral, dal napiť mlieka a niečo zjesť. Nedalo mi po týchto procedúrach ho vystrčiť zase pred chalupu a ono mača nepodarené na také niečo ani len nepomyslelo. V tom momente som sa stal "náhradným rodičom" niečoho malého čierneho o čom som ani len netušil, či je to mačička, alebo kocúrik. O dva dni som s ním navštívil veterinára, kde sa potvrdilo, že je to kocúrik. Po zdravotnej prehliadke a povinnom očkovaní mi odrazu veterinár položil otázku, že ako sa kocúrik bude volať??? Neviem prečo, ale v tom momente zo mňa vyhŕklo že FERDINAND. A tak mám Ferdinanda. Asi po mesiaci sa stala malá nehoda, po ktorej som myslel, že Ferdinand neprežije. Mal tú smolu, že je čierny ako uhoľ a keď som večer po tme prichádzal domov, otvoril som bránu na záhrade a šľapol som na Ferdinanda. Chudáčik len zamraučal bolesťou a niekam utiekol a tri, či štyri dni som ho nevidel. Už som si myslel, že išiel niekam umrieť. Nevedel som si to odpustiť, len žiaľ to naozaj nebolo ani schválne a ani som s tým nerátal, že bude ležať hneď za bránou a hlavne, že sa neuhne, keď niečo začuje. Objavil sa asi po štyroch dňoch, vychudnutý a jednu nohu ťahal za sebou stále sa motal iba dokola a nevedel ísť rovno. Neváhal som ani minútu, zobral k vetovi, spravili mu RTG a k mojej veľkej radosti sa ukázalo, že nemá nič ani zlomené a ani prasknuté. Vraj iba pohmoždené. Dostal injekcie a tabletky proti bolesti a asi po 14-tich dňoch už celkom pekne chodil. Bolo však na ňom vidieť, že sa bojí skočiť z výšky a niekam vyliezť. Postupom času začal behať, už aj na stôl vyskočil, naháňal sa so susedovou mačkou a dnes, keď má rok a mesiac, tak je z neho naozaj krásny, vyrastený, mohutný kocúrisko. Pravidelne očkovaný, odčervovaný, raz za dva mesiace chodí na "manikúru" k veterinárovi a stravu dostáva, ako v najlepšej michelinovskej reštaurácii. Je to proste môj Ferdinand, neoddelitelná súčasť môjho života, môj spoločník v domácnosti, na záhrade, na cestách po zahraničí. Vďaka Ferdinandovi som začal rozumieť mačkám, mať ich rád a akceptovať ich komplikovanú povahu. Viem, že aj on si je toho vedomý, že sme sa našli a zvyšok života budeme tráviť bok po boku...